Nemusíš vyliezť až hore

Často si zmenu predstavujeme ako rebrík, na ktorého vrchole je naša ideálna verzia. Budem pravidelne cvičiť. Budem si variť. Budem jesť vyvážene. Budem viac chodiť. Budem mať režim. A potom sa snažíme dostať z prvého schodíka rovno na posledný.

Lenže príde deň, keď na vrch jednoducho nevylezieme.... lebo máme aj iné povinnosti. A vtedy máme tendenciu z rebríka zoskočiť úplne. Prečo?

Na siedmom workshope si preto každá postaví svoj vlastný rebrík a hlavne, pomenuje vlastné "schodíky". Kým hore si dá niečo, čo by chcela ideálne urobiť. A prečo si to isté nedáme na každom schodíku, aby sme nemuseli padať? :)

Najmenšie možné minimum je niečo, čo nás chráni v krízach, keď nám je ťažko. Nebude rovnaké každý deň. Keď mám kapacitu, vyleziem vyššie. Keď jej mám málo, možno urobím iba jeden schod. Ale aj jeden schod je stále na rebríku.:))

Kompas mi ukazuje, kam chcem ísť. Rebrík mi ukazuje, aký malý môže byť dnešný krok.