Môj nový batoh sebalásky

Pred 30 dňami sme začali Kompasom a otázkou, kam vlastne chceme ísť a prečo tú zmenu vôbec chceme. Počas nasledujúcich týždňov sme skúmali svoje chute a stravovanie, hľadali pohyb, ktorý nám sedí, spoznávali hlučných cestujúcich v našej hlave, skladali si jednoduché jedlá, pozerali sa na nálepky, ktoré si o sebe nosíme, a hľadali svoje najmenšie možné minimum na dni, keď jednoducho nemáme kapacitu na viac. Na poslednom workshope sa preto už nebudeme učiť nič nové. Zastavíme sa a pozrieme sa na to, čo sme sa počas celej cesty dozvedeli samy o sebe.

Symbolicky si zbalíme svoj nový batoh sebalásky. Nebudeme doň dávať ďalšie pravidlá, zákazy ani veci, ktoré by sme odteraz „mali“ robiť. Každá si vyberie to, čo jej počas programu reálne pomohlo a čo si chce odniesť ďalej. Možno si zbalí svoje „prečo“ z Kompasu, jedno dôležité zistenie o svojom jedení, pohyb, ktorý ju začal baviť, svoje obľúbené SOS jedlo, schopnosť spoznať moment, keď jej hlava začne chytať volant, alebo svoje najmenšie možné minimum, ku ktorému sa môže vrátiť počas náročného dňa.

A potom budeme aj vybaľovať, lebo do batohu sa nezmestí predsa všetko. Pozrieme sa na to, čo sme v batohu vláčili možno celé roky a čo už so sebou ďalej niesť nepotrebujeme. Nejde o to, že sa nám tieto myšlienky už nikdy neobjavia. Ide o to, že ich nemusíme nechať rozhodovať o tom, kam pôjdeme.

Na konci si každá vytvorí svoj malý manuál na seba, čo mi pomáha, keď mám dobrý deň, čo je moje minimum, keď nevládzem, čo potrebujem, keď sa mi nedarí, čo si chcem pripomenúť, keď o sebe začnem pochybovať, a ako sa dokážem vrátiť ku svojmu kompasu, keď sa niekde cestou stratím.

Pretože cieľom týchto 30 dní nebolo vytvoriť zo seba novú, dokonalejšiu verziu. Cieľom bolo lepšie sa spoznať, prestať proti sebe neustále bojovať a zbaliť si so sebou veci, vďaka ktorým sa na seba dokážem o trochu viac spoľahnúť. 🎒🧭